Marina Gáberová: SCÉNA
8. 2. –24. 2. 2011
vernisáž 7. 2. v 18:00

Umelecké smerovanie Miry Gáberovej formovalo už jej štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pôsobenie v ateliéri ±XXI Daniela Fischera, interné stáže v ateliéri Ilony Németh „IN“ na katedre intermédií a multimédií, v maliarskom 4.ateliéri Ivana Csudaia a doktorandské štúdium v Ateliéri videa a multimediálnej tvorby Anny Daučíkovej  do veľkej miery prispeli k tomu, že jej tvorba je vnímaná v kontexte všetkých médií a stratégií súčasného umenia. 

Do povedomia divákov sa dostala predovšetkým vďaka sérii trojice videí Pathos, Drama a Forever /2006/, v ktorých skúmala a reflektovala vzťah vizuality, krásy a ich schopností vyvolávať a podmieňovať v divákovi emócie. Práve emotívnosť, snovosť, patetickosť, vyzdvihovanie krásy, ženskosti bez feministickej agresie, sú témami pravidelne sa objavujúcimi v celej jej doterajšej tvorbe.

Trojica, na seba voľne nadväzujúcich, videí pracuje s vizualizáciou emócií a rôznymi formami pátosu, ktorý autorka i napriek nebezpečenstvu skĺznutia do oblasti gýču a klišé, chápe ako umeleckú konvenciu pevne zakorenenú v umeleckom prejave. Vizualita a dekoratívnosť dominujú i cyklom sprayových malieb Gold a Silver /2005/, kde Gáberová zlatým a strieborným sprayom strieka na seba viaceré vrstvy motívov prevzatých z barokových ornamentov  a vytvára reliéfne maľby. Napriek silnému emotívnemu náboju Gáberovej diel je pevnou súčasťou jej umeleckej tvorby neustále analytické skúmanie a premýšľanie o umeleckom procese ako i silné konceptuálne ukotvenie výsledných prác. Jej tvorba vedome osciluje na pomedzí racionálnej analýzy formálnych možností zvolených médií - predovšetkým videa - a opojným nadšením z vizuality, priam až barokovej dekoratívnosti obrazovej skladby.

Na výstave v galérii Jelení pod názvom Scéna sú prezentované dve najnovšie videá, ktoré sú v pozadí síce ešte stale inšpirované pátosom a preexponovanosťou, no do popredia vystupuje skôr Mirin záujem o formálne a technické limity média videa a predovšetkým práca s dekonštrukciou a rôznymi podobami autorskej spolupráce, interpretácie a apropriácie umeleckého materiálu iným umelcom, ako je to v prípade videa Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič /2010/.

Dielo je mozaikou šiestich videí, vytvorených šiestimi umelcami, ktorých autorka oslovila, aby použili a podľa seba zostrihali ňou natočený a nikdy nespracovaný materiál. Jediným kritériom bola dĺžka videa stanovená na 2 minúty. Cieľom diela bola snaha prezentovať rôznorodosť prístupov a postupov v sémantickej ako i strihovej skladbe videa. Zároveň výsledné práce reflektujú i snahu jednotlivých autorov /Peter Barényi, Jana Kapelová, Lenka Klimešová, Martina Slováková, Ivan Svoboda, Maja Štefančíková/, i keď niekedy možno podvedomú, vcítiť sa do zmýšľania a postupov Gáberovej a pochopiť tak čo to znamená byť “v koži Miry Gáberovej” a vytvoriť  “jej autentické” dielo, čo však nie je možné a nakoniec sa každý jeden z prizvaných musí vysporiadať s vlastným prístupom a spôsobom tvorby a autonómnou umeleckou identitou Miry Gáberovej. Rovnako i inštalácia diela vo forme z “fragmentov” poskladanej videoprojekcie umocňuje túto nemožnosť a boj uchopiť dielo ako celok a výtvor jedného umelca, keďže je obtiažne udržať pohľad naraz na všetkých scénach. Tentokrát je ale skúške podrobený divák.

Druhé video, ktoré dalo názov i celej výstave – Scéna sa v kontexte doterajšej Gáberovej tvorby asi najviac odlišuje od jej predchádzajúcich diel a to hlavne svojim vedomým odklonom od prebujnelej vizuality a estetičnosti, priznávajúc strohosť znázorňovaných prostredí. Výrazný a nový je i silný minimalistický prístup v tvorivom procese, okliesnený od výpravnosti, okázalosti a dekoratívnosti ako i performatívny charakter, ktorý bol síce prítomný už i v skorších autorkiných dielach /napr. vo videu Drama /2006/, performativnej videomaľbe Sizyfova láska /2010/. Vo videu sa zjavuje sama autorka, jej hlavná rola je naplno priznaná. Inšpiráciou pre video, ktoré polemizuje o schopnosti vžiť sa do role iného človeka, ale i prežiť si svoj vlastný „výstup“ a performovať isté situácie či charaktery, bol svet silných divadelných ale i filmových ženských postáv, tu stvárňovaných samotnou umelkyňou.

Tá sa dobrovoľne podujala “vžiť sa a žiť” ich, ale i svoj osud na scéne – sama bez pomoci, osamotená, stojaca tvárou v tvár prázdnemu hľadisku, ktoré paradoxne ešte viac podčiarkuje osamotenosť a izolovanosť performerky. Tejto dobrovoľne nedobrovoľnej “hre” dominuje centrálna kompozícia identická pri všetkých záberoch, nehybnosť hlavnej aktérky a trvanie jednotlivých záberov prízvukujúce nástojčivosť prežívanej situácie.  Zaujímavým momentom je prepojenie pátosu prežívania jednotlivých úloh a všednosti každodennej reality /vysávajúca upratovačka, pomaly padajúci sneh, náhodný okoloidúci/, ktoré dodávajú dielu akýsi ironický, priam až sebazosmiešňujúci podtext.

Katarína Slaninová 

Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič

Dekonštrukcia natočeného materiálu strihom

Hlavnou myšlienkou tohto projektu bola snaha o odhalenie rôznych prístupov a postupov v kontexte ako aj v strihovej konštrukcii videa. Dekonštrukcia zaužívaného pohľadu na moju prácu. Znova som zvolila pohľady iných videoumelcov a zadala som im jednoduchú úlohu. Vopred natočený materiál, ktorý čakal na spracovanie som vložila do rúk šiestim videoumelcom: Márii Štefančíkovej, Jane Kapelovej, Lenke Klimešovej, Martine Slovákovej, Petrovi Barényimu a Ivanovi Svobodovi.

Natočený materiál bol pre všetkých zúčastnených identický a jediným kritériom sa stala dĺžka videa, ktorá bola stanovená na dve minúty. Je to experiment, ktorý v sebe skrýva naoko ľahkú akoby školskú úlohu, ako aj veľmi zložitú analýzu a prácu s natočeným materiálom. Zaujímavým je vzťah k postupom a osobe hlavnej hrdinky a autorky projektu v jednom. Tiež uvedomovať si osobnosť a pohľad každého autora videa a jeho transformáciu myšlienok a rozmýšľania do vytvoreného dvojminútového kúsku. Tieto fragmentárne obrazy rôznych pohľadov sú prezentované ako jedna veľká poskladaná videoprojekcia. Pri pohľade na túto projekciu nie sme schopní uchopiť a udržať pohľad na jednom políčku. Naše vnímanie je podrobené skúške sústredenosti alebo skúške zmierenia sa s chaosom. Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič. Toto sú absolútna, ktoré nie sú možné. V ponuke je len veľa možností.

Hrubý video materiál bol točený ako opakovaná performancia, z ktorej malo vzniknúť klasické tragické video Miry Gáberovej. Video v takejto podobe nikdy nevzniklo a pravdepodobne ani nevznikne. V nasledujúcich riadkoch použijem slová autorov jednotlivých videí. Ich zámer, postup a pohľad.

A. Peter Barényi: I am done (Skončila som, alebo niečo ako som hotová, ukončené...)

Peter Barényi svoje video definoval: „ V materiály, ktorý sa mi dostal do rúk som najprv hľadal zábery, na ktorých mi Mirka pripadala taká, ako ju poznám - teda kde nehrala. Nakoniec som zvolil posledný záber nakrúcania, pri ktorom Mirka gestom ukončí nahrávanie, prizná sa, že je opitá. (Po niekoľkonásobnom opakovaní scény s napitím sa z pohárika so šampanským) a ukončí celý proces výroby ponúknutého materiálu. Okamih prejdenia z hrania do nehrania som potom natiahol na dĺžku, ktorú bolo potrebné dodržať.“

B. Jana Kapelová: Bez názvu

Jana Kapelová svoju prácu na tomto videu komentuje takto: „Zo scenáristicky natočeného materiálu pre konkrétne video, som si vybrala úsek s charakteristickou vizualitou pre videá Miry Gáberovej, do ktorej vkladám audio stopu potvrdzujúcu dojem, že ide o autorkino video. Obe stopy však obsahujú chvíľkovú odchýlku, chybu. Do obrazu vstupuje muž, ktorý narúša autorkino performovanie. Tento moment využívam na preniknutie do videa a estetickému telu vkladám audiostopu so ženským hlasom, "Ako žiť, keď naše svedomie je v totálnom rozpore so štátom, ktorého sme občanmi?" Patetická veta odrazu politického tela dopĺňa romantický spomalený vizuál performovaných emócií, pričom jej obsah môžeme čítať i v rámci pôvodného konceptu videa: "Ako žiť, keď naše svedomie je v totálnom rozpore s mužom, s ktorým žijeme? Autorkin pátos nahrádzam iným citovo prehnaným prejavom.

C. Lenka Klimešová: Bubble goes to heaven

Lenka Klimešová na definovanie svojej práce používa slová: 

„Sklenice jako tělo, které čeká na svůj osud.

Obsah sklenice se pomalu plní, vyprazdňuje a zase plní. 

Nové tělo. Nádech. Zase vše od začátku a přece jinak.

Stačí malá chyba a je konec. Život jako chyba bez chyby.

Krok zpět. Střepy přináší štěstí. Krok vpřed.

Vzduch tvoří malé vakuové bublinky. Vítr je jednu po druhé rozbíjí, až nezbude ani jedna.

Jen ta pěna pořád šumí...“

D. Martina Slováková: UnoffIcial
Martina Slováková k videu napísala: „Predmetom záujmu sa stal moment, ktorý považujem za komické odhalenie inscenovanosti situácie sprevádzajúce intenzívnym pocitom trápnosti a škodoradosti ako kontrapunkt voči všetkej vážnosti, ktorá by mala – za normálnych okolností – pri klasickom spracovaní  materiálu, ktorý si natočila a dala k dispozícii, z toho vychádzať. Spomalené, na reálne dlhší čas som sa protagonistku – autorku Miru Gáberovú, rozhodla uväzniť v tomto bode. Dekonštrukciu – ako prechod z bodu A, do bodu B, ako transformáciu z formy X do formy Y v tomto prípade beriem ako cestu medzi skutočným a inscenovaným. Ako popretie akejkoľvek podoby tohto materiálu, pretože ide “len“ o hru.“

E. Ivan Svoboda: Bez názvu
Ivan Svoboda charakterizuje svoju prácu: „Nastavená pravidla, jenž jsou jedním z nosných prvků  celé práce, mně, jakožto jednoho z oslovených umělců umožnila pracovat s hrubým nesestříhaným materiálem volně, bez potřeby předat nějaké poselství nebo definovat obsah. Přistoupil jsem tedy ke střihu  se záměrem vytvořit video, založené především na vizuální zajímavosti, nicméně, podpořené určitou dějovou linkou. Intuitivní výběr a střih jednotlivých sekvencí vrcholí dramatickým momentem, kdy v jinak intimním ději, cizí ruka (vnější element)  vstupuje do obrazu a dotýká se tváře umělkyně.“

F. Maja  Štefančíková: TEARTE žánre
Maja Štefančíková popisuje tento experiment: „TEARTE žánre je dielo v rozsahu dvoch minút, ktoré má dve zložky. Prvá z nich bola vopred určená pri zadaní (nespracovaný video materiál), čo vopred znamenalo ohraničenie možností pri práci s ním. Druhá kreatívna zložka ukazuje osobný pohľad pri spracovávaní hrubého materiálu, v ktorom môže každý, kto s ním robí, nájsť niečo iné. Keďže samotné dodané video, z ktorého som vychádzala, obsahovalo viacero pokusov o zahranie vopred danej akcie a vzhľadom na to, že ani jeden pokus nie je rovnaký, dalo sa v ňom nájsť rozličné množstvo polôh/žánrov. Keďže vo videu aktérka sama určila jeho druh – hraním svojej role na pódiu, automaticky sa v jej pokusoch zahrať akciu dalo rozoznať viacero divadelných žánrov, ktoré neboli čisté, čo odráža aj ich samotné pomenovanie vo videu TEARTE žánre.“

Mira Gáberová