Matěj Smrkovský: Výchozí představa
25.1. – 20. 2. 2014
vernisáž 24. 1. 2014
z rozhovoru 9. ledna 2014
Vychádzal som z potreby zmapovať určitú fázu myslenia. Moje texty sú vraj 'tunely bez svetla'; nedávajú príliš nádej, alternatívu; popisujem niečo statické; dno. Ide o akúsi vnútornú premenu, ktorá však nevyznieva veľmi optimisticky.
Otázka prečo som to nenamaľoval, nezaspieval, atď. je preto, že nebolo už pre mňa možné vyjadriť túto tému priamo; prišlo mi zaujímavejšie zotrvať v reflexii, text mi to umožnil rozobrať. Snažím sa niečo uchopiť, čo mi však stále uniká a text sa tak stáva akoby prázdnym tvarom.
Keď som predtým robil kresebné veci, tak som chcel, aby zostvávali formálne, teda akousi prázdnou formou, ale zároveň som zistil, že keď nemajú konkrétnejšie obsahové náväznosti, tak nemajú takú silu a chýba im dopovedanie, viacej rovín. Myslím, že v tom texte Predstava sa mi podarilo zostať v určitom zmysle formálnym, ale zároveň sa objavila pre mňa silná obsahová rovina.
Ty si to vlastne povedala, keď si korigovala ten text, že sú tam tri-štyri témy. Jednou z nich bolo, ako sa zmieriť s tým, že človek na veci neprichádza sám, že vždy na niečo reagauje a vždy je súčasťou niečoho ďalšieho s vedomím, že to inak nejde; text je zotrvávanie, lamentácia; že nikdy nebudem sám, vždy budem s "niečím". Textom v podstate hľadám vlastnú pozíciu vo vzťahu "ja - komunita"; keď hovorím, že 'nikdy nebudem súčasťou žiadnej štruktúry', je to v určitej nadsázke, v určitom zmysle je to však pravda.
Mykol plecom. Vytvoril kruhy červeným vínom na stole. Znovu a znovu a znovu... Nechal pohár a cigerotovými papierikmi zmietol zvyšky tabaku zo stola.
Ja by som bol radšej, keby ten text zostal v tejto štylistickej zložitosti, pretože takto veci vnímam. Chcem ho takto ponechať i za cenu nezrozumiteľnosti. Neviem, či by som nemal niekde použiť bodkočiarku; vety sú dlhé, alebo… neviem, ja som ten znak chápal tak, že síce by veta mohla byť ukončená, ale že autor chcel zanechať plynulosť výpovede. Vlastne neviem, čo ten znak presne znamená.
Čítanie definície bodkočiarky na wikipedii.
No, to je dobré, to je presne môj znak. Premýšľal som, čo by som tam mohol použiť.
Vlastne Bernhard, ako som ti ho spomínal, že používa dlhé súvetia; keď ho čítaš máš pocit, že musí vsuvkami dovysvetliť všetko v jednom celku a k tomu používa dlhé súvetia. Je to istý tok myšlienok, nejakých súvislostí. Je mi blízky aj tou náladou ako sa stavia k ľuďom a ku svetu.
Súhlasne prikývol podopretou bradou.
Snažil sa niečo povedať, pokračovala som v zapisovaní.
Uhm, ja som chcel povedať, že súhlasím. Pozeral som rozhovor s filozofom Janom Sokolom na ČT, kde hovoril o tom, že 90 percent toho čo robíme má vonkajší dôvod, teda väčšina vecí, čo robíme je určovaná niečim mimo nás. Na tom nie je nič zlého, ale v zásade ide o výrok, z ktorého ja nejakým spôsobom vychádzam. Príde mi, že keď začneme sledovať tie ozajstné dôvody nášho chovania, ktoré sú hlbšie a o ktorých sa bežne nebavíme, tak sú dané nejakými vonkajšími skutočnosťami, ktoré sme si jednoducho nevybrali; je to taktiež otázka, čo je vlastne autentické, či može byť niečo skutočne naše, vo vnútornom zmysle.
Zadusil cigaretu.
Hovorím o jazyku, ktorý je z jednoho hľadiska "iba" súborom pojmov, ktorým sa o veciach bavíme. Hovorím o tom, že jazyk je okrem iného nástrojom a človek nesie zodpovednosť nie až v momente, keď začne tento nástroj používať a niečo s ním robiť, ale už predtým než ho uchopí, keď ho ešte môže čiastočne meniť.
Napil sa vína, odtlačil 4 kruhy pohára na stôl. „Znova a znova robí kruhy,“ vybral si cigaretový papierik a vypýtal si cigaretu. „Už sa mi nechce baliť a nechcem, aby si zapisovala, že som si vzal papieriky zo stolu“, rukou zotrel zbytky tabaku. Potiahol si z cigarety a odvrátil pohľad.
Mne napadlo ešte niečo, teda, že text je distribuovaný zvukom. Rok som nevedel ako tú vec prezentovať, nakoniec som sa na to vykašľal. Keď prišla táto výstava, spomenul som si na tútonahrávku a uvedomil som si, že to funguje najlepšie. Transformácia textu do zvuku; poetický moment tajomstva, že nie je príbeh doprevádzaný obrazom, umožňuje viacej imaginovať. Tým, že text čítam na pozadí zvukov mestského prostredia a potom je prehrávaný v priestore galérie, vraciam východziu predstavu do reálného kontextu, do určitej vzťahovosti.
Kývol rukou. Smial sa.
Kresby? Tie kresby som vôbec k tomu neplánoval dať, vznikli v inej dobe. Asi rok som nebol schopný kresliť, ale vedel som, že niečo chcem robiť. Napadlo mi, že vytvoriť kresbu vyšívaním je vhodný spôsob ako tento stav vyjadriť. Témou mojich kresieb sa stal nábytok ako prostredník, ktorý určuje našu pozíciu voči celku. Už predtým som mal predstavu spojenú s nábytkom, keď som uvažoval nad prezentáciou textu; stoly, stoličky; mal som na mysli nejakú situáciu, fyzickú inštaláciu. Nakoniec som zistil, že tieto vyšívané kresby s textom vlastne dobre komunikujú.
Zapsala a editovala Jana Kapelová
Galerii Jelení podporuje MK ČR, Magistrát hl.m.Prahy, Státní fond kultury ČR
Mediálními partnery jsou Artycok.tv, ArtMap a jlbjlt.net